Čítala sa výborne, aj keď sprvu rozpačito, ale potom jedným dychom.
Pripomínala mi smetisko, so všetkým tým smradom a tlejúcimi odpadkami. A hlavný hrdina si tam chodil ako na nedeľnej prechádzke a špáral sa v tej kope hnijúceho sajrajtu paličkou, čo by tak z toho ešte mohlo vyliezť.
Krokodíl!
Výborne!
Zožerie ho a potom vyvracia, aby sa mohol ísť hrabať ďalej.
V tej knihe sa dokurvilo všetko, čo sa dalo. Takmer dokonalo.
Čudujem sa, že malá Júlia zostala žiť. Mohla si napríklad napchať kamienok do nosa a spôsobiť si hematóm, alebo podobnú volovinu.
Asi sa príliš vciťujem.
Neznášala som Klevera, potom som mu závidela a liezol mi na nervy. Keď sa mu ukážkovo začalo drbať všetko zaradom chcelo sa mi s ním vracať aj plakať zároveň. Jeho Nika mi žrala nervy, najmä s tým jej „Klééév!“ aj Ráchel s jej prihoretými zdrobneninami (naozaj existujú ľudia čo v skutočnom živote, hovoria slová ako milubenkať?) . Aj tak som mu závidela jeho slepú zaľúbenosť.
Rehotala som sa na nezmyslom, čo dokázali postavy vyprodukovať. Občas ma nudili až príliš farbisté a rozsiahle opisy všetkých duševných poryvov.
Kým som sa dobojovala k poslednej kapitole. (Dobojovala myslím doslovne, zaujímalo by ma koľko brigádnikov na to najali.) Mala som pocit, že tá kniha je hnusná, odporná a tak dokonale dokurvený život sa nedá snáď ani vymyslieť. Nechcelo sa mi tomu veriť.
Tak predsa len niekto?
Nič sa neobracalo na dobré, mohol konať dobro koľko len chcel, od raná do večera, nikomu to nepomohlo. Nakonci neblikal žiadny flitrovoleský cukríkovo ružový happyend, len tma a odpadky a krokodíl zo smetiska si spokojne odgrgol.
A potom to zaklincovala, zaklincovaná posledná kapitola.
Stále si myslím, že drbnutejšiu knihu som asi ešte nečítala (určite nie do konca), ale už sa teším na druhý Hiraxov román , ktorý na mňa už žmurká.
