Prečítala som si Matkinov Polnočný denník, vlastne ja som zožrala na jeden hlt. Napchala som si ho do tlamy a ešte teraz mi po brade tečú všetky tie šťavy.
V čase môjho pseudointelektuálneho vrcholu som Matkina odmietala čítať, ale vtedy som odmietala jesť čokoľvek čo obsahovalo kakao, piť alkohol a bola som do špiku kostí presvedčená, že až do konca života budem rovnako zamilovaná len do jedného človeka.
Ale teraz bez pocitu, že by mi v priebehu noci výrazne kleslo IQ, môžem povedať, že Matkin sa mi čítal dobre a celkom dobre som mu rozumela, nech to vyznie akokoľvek povrchne, plytko a konzumne.
Išla by som sa ním ožrať.
Možno je to preto, že v poslednej dobe zhltnem všetko, čo aspoň trochu zaváňa človečinou a (aj keď deformovanou) realitou. So zvrátenou radosťou sa hrabem v myšlienkových zvratkoch iných, stačí ak je to napísané v 1. osobe a hoci hlavná myšlienka nie je hneď zrejmá, to je pre mňa ten pravý bulvár.
Možno je to mojou schopnosťou (ne)komunikovať a tým, že sa nepýtam, ale čakám, až ľudia začnú rozprávať sami od seba.
Neobmedzovanými otázkami a očakávaniami odpovedí
Radšej mlčať než aby bolo vopred jasné:
kam smeruješ svoje otázky a
akú chceš odpoveď a
aký chceš mať potom z toho pocit a
do akej situácie ma chceš vtiahnuť?
