Piatok niekedy okolo poludnia: normálny pracovný deň, predo mnou vidina voľného víkendu, ale v mojej hlave sa zrodila kacírska myšlienka. Keďže po víkende sa rysovala možnosť kultúrneho vyžitia v podobe návštevy divadla, tak mi skrslo v myslidle: čo keby som išla „za peknú“.
Predstava toho, aby som sa stala peknou bola celkom prozaická, hnedé čižmy a hnedá sukňa, čo si vyžadovalo návštevu nejakého zariadenia, kde vám tieto veci ponúknu výmenou za peniaze.
Poďme teda nakupovať.
Nie som pro- shopingovo orientovaná, nepovažujem to za šport a už vôbec nie za relax (to už si budem radšej z podrážky na teniske vyberať kamienky).
Chodenie do nemoty po prekúrených obchodoch, kde hrá hudba ako zo šerbľa a popritom sa prehrabávať v kope onucí je pre mňa účinná metóda psychického teroru- udala by som aj vlastnú mater.
Ja nakupujem presne a cielene (ideálne sú na to knihy a elektronika) dokonca aj do potravín chodím len s presným zoznamom, ktorý obsahuje aj ďalšie tri alternatívy v prípade „ak by nemali“.
Nuž po polročnej inkubačnej dobe (toľko trvá, kým sa odhodlám ísť akože nakupovať a kým sa uvedomím, že sa ochladilo/oteplilo a potrebovala by som niečo doplniť) a vzhľadom na udalosti, som sa rozhodla.
Čistá hlava, presná predstava- Electroworld, Humanic a široká ponuka nejakej konfekcie.
Jasná voľba- Ideme do Avion Shopping Park.
Piatkové popoludnie: ja a moja komunita vstupujeme do chrámu konzumu (máme jasný cieľ a ešte nás to celkom baví).
Pri vchode sa na nás vrhnú molitanové tašky v nadživotnej veľkosti. Jedna z nich má celkom pekné nohy (okrem predlaktia, viac nevidno).
„Ako sa cez to pozerajú?“
„Mňa skôr zaujíma, koľko za to berú.“
„Možno viac ako my.“
Od jednej z rozšantených big red bag dostávame reklamnú šnúrku.
V bludisku cielene postavenom na stratu orientácie, kráčame za svojimi vytýčenými cieľmi.
Electroworld neprekvapil. Ak nezapojíte prsty do nejakej voľnej zásuvky, elektrizujúce nebude nič.
Prvý obchod s vidinou sukne- nič. Len nejaké handry pre EMO mládež, ktorú napĺňa hip-hop.
Druhý obchod- iný styling, ale zasa nič. Na dvere môjho ega, začínajú klopať komplexy, že nie som dostatočne štíhla a vysoká.
Štartuje sa znechutenie.
Globalizácia je na hovno, čo z toho, keď si človek kdekoľvek na svete dať rovnako hnusný hamburger (ktorý som nikdy nemala v ústach), keď si nemôžem kúpiť tie isté čižmy, ktoré na mňa žmurkali v predajni v inom meste.
Humanic- čižmy nemali, presnejšie „tie moje“ nemali. Iné nechcem!
Malichernosť, infantilná ješitnosť?
Nie!
Len presná predstava čo chcem, nebudem kupovať, čo majú, len aby som kúpila.
Zaplavilo ma znechutenie, až sa mi z uší vylieva.
Zatrúbim na odchod.
Stačilo! Zasa sa tu pol roka neukážem.
Piatok večer: Odchádzame z nákupného centra, s fľašou brusnicovej Finlandie, Toffifee a Kinder čokoládou. Ako bonus mám príšernú bolesť hlavy a vtieravý pocit komplexu z toho, že nie som dostatočne krásna, „nastajlovaná“ a totálne „out“.
Znechutenie je tak veľké, že by ho boli plné aj tie molitanové obživlé tašky.
Aj tak by ma zaujímalo koľko im za to musia zaplatiť.
